Ako na tom však boli naši predkovia? Existovalo niečo,
ako ortopedický matrac?
Dávne technológie
Drvivú väčšinu svojej histórie ľudstvo o niečom ortopedickom
ani netušilo. Ono to ani veľmi potrebné nebolo. Ľudia trpeli trochu inými
problémami. Ťažkosťami s chrbticou trpelo omnoho menej ľudí. Stále za tým
dva podstatné dôvodu. Takmer všetci pracovali fyzicky, takže chrbtica mala
dostatok pohybu. Dnes je fyzickej námahe vystavované minimum ľudí. A ak sa
k nejakému pohybu dostaneme, väčšinou to nie práve najvhodnejší pohyb.
Druhým dôvodom, prečo ľudia v dávnejšej minulosti
netrpeli bolesťami chrbta, je demografický. Populácie boli v minulosti omnoho
mladšie. Ľudia jednoducho stihli zomrieť skôr ako začali mať problémy s chrbtom
či chrbticou.
Takmer počas celej ľudskej histórie sme spávali na
veľmi primitívnych lôžkach. Nemôžeme hovoriť ani o posteliach, ani o matracoch.
V lepšom prípade ľudia spali na kope lístia, sena či slamy, ktoré prikryli
zvieracou kožou.
Svetlou výnimkou posteľového luxusu boli vyspelé
civilizácie, ako bola tá egyptské, perzská či rímska. Aj tu však na posteliach
spali iba zámožné vrstvy.
Revolúcia v 19. storočí
O nejakých základných ortopedických vlastnostiach
matracov môžeme hovoriť až v polovici 19. storočia. V tomto storočí
prebiehal prudký technologický rozvoj dnes známy ako priemyselná revolúcia. Jej
centrom bolo Anglicko. V roku 1865 Samuel Kettle skonštruoval prvú formu
pružinového matraca. Z pohľadu vývoja kvality matracov to bol neuveriteľný
krok dopredu. Vďaka oceľovým pružinám sa hmotnosť človeka rozkladala na
matraci, čo posunulo kvalitu spánku výrazne vyššie.
Prvý taštičkový matrac
Z pohľadu ortopedických vlastností došlo k ďalšej
významnej inovácii na prelome 19. a 20. storočia.
James Marshal bol Angličan žijúci v Kanade. V roku
1900 prišiel s priekopníckym nápadom. Podarilo sa mu vytvoriť niečo, čo aj
dnes považujeme za špičku v matracoch. James Marshal prišiel na to, že
osamostatnením pružín v pružinovom matraci dokáže výrazne zlepšiť jeho
vlastnosti.
Namiesto toho, aby oceľové pružiny pozváral navzájom,
zabalil ich do textílie. Pružiny držali pokope iba cez zošité taštičky, podľa
čoho dnes v slovenčine tento druh matracu poznáme. V anglicky hovoriacich
krajinách taštičkové matrace poznajú ako Marshalove matrace, prípadne spring
pocket matrace.
Je viac ako úžasné, že vynález pána Marshala je
používa aj dnes. Myšlienka sa nezmenila. Technologický pokrok však nápad tohto Angličana
priviedol takmer do dokonalosti.
Ortopedické vlastnosti taštičkových matracov do veľkej
miery závisia od počtu pružín. Čím vyššia koncentrácia pružín, tým lepšie
ortopedické vlastnosti. Ak však chcete mať vysokú hustotu pružín, musíte ich
vyrobiť extrémne malé. A na to potrebujete pokročilé technológie, ktoré
Marshal vo svojej dobe k dispozícii nemal. Dnes obsahujú najluxusnejšie
taštičkové matrace aj viac ako 1000 pružín na jeden meter štvorcový.
Guma v spálni
V roku 1929 chlapík menom Murphy pracujúci v chemickej
spoločnosti Dunlop prišiel so zaujímavou myšlienkou. Rozhodol sa vyrobiť matrac
z gumy. Do veľkej formy naliel prírodný latex a nechal ho vytvrdnúť. Na
trh sa tak dostal matrac s revolučnými vlastnosťami. Takmer okamžite z neho
bol hit.
Latexové matrace majú prirodzene výborné ortopedické vlastnosti.
Počiatočné nadšenie z latexových matracov však netrvalo dlho. Druhá svetová
vojna výrazne obmedzila dodávky latexu, čoho výsledkom bola extrémne vysoká
cena tohto druhu matracu. Často ste sa k nemu mohli dostať iba na
lekársky predpis.
Trh s latexom sa dostal do normálu až v 60-tych
rokoch. S klesajúcou cenou latexu rýchlo stúpala aj popularita latexových
matracov.
Éra vodných postelí
V osemdesiatych rokov bola na vrchole sláve vodná
posteľ. Za jej zrodom stáli traja kalifornskí študenti. V roku 1968
skonštruovali niečo, čo sa stalo okamžite veľkým hitom. Vodné postele však
neoplývali žiadnymi významnými ortopedickými vlastnosťami. Mohli ste si ich
však vyhrievať a ľudia si ich spájali s posteľnými zábavami.
Prečo sa nám spí lepšie vďaka americkej vesmírnej agentúre NASA
Po druhej svetovej vojne sa významná časť špičkového
aplikovaného výskumu koncentrovala do vesmírneho programu. V 60-tych
rokoch NASA vyvinula druh polyuretánovej peny, ktorá mala vynikajúcu tvarovú
pamäť. Tento materiál bol pôvodne určený do kokpitu raketoplánov.
Pamäťová pena má výborné ortopedické vlastnosti. Takmer
dokonale sa dokáže prispôsobiť nerovnostiam tela. Navyše je veľmi príjemná na
dotyk a zabezpečí dobrú distribúciu tepla.
Cesta pamäťovej peny do našich spální ale bola viac
ako komplikovaná. Výskum NASA je vojenský výskum, pre ktorý patrí osobitý
režim. Vesmírna agentúra uvoľnila svoj objav pre verejné použitie až v 80-tych
rokoch. Ani tento krok však neviedol k masovému rozšíreniu. Výroba pamäťovej
peny bola spočiatku extrémne drahá. Až postupné zlepšovanie technológie
prinieslo zlacnenie tohto materiálu na prijateľnú úroveň.
Dnes je pamäťová pena relatívne dostupná. Matrace vyrobené
z pamäťovej peny však stále patria medzi tie najdrahšie. Investovať do
kvalitnejšieho matraca sa však oplatí. Výborné ortopedické vlastnosti sa
prejavia na zdraví človeka.
